Môj príbeh od vyčerpania k pokoju
Pamätám si na deň, keď som za sebou v práci zatvorila dvere naposledy.
Pamätám si ten zvuk, tie pohľady, aj posledné slová mojej nadriadenej.
Lenže posledné, čo vo mne z toho dňa zostalo, nebol zvuk zatvárajúcich sa dverí. Bol to plač. Bol to pocit, akoby zo mňa konečne spadol kameň, ktorý ma celé mesiace ťahal ku dnu.
Každý večer, keď som za sebou zatvárala dvere, mala som pocit, že zo seba skladám čoraz ťažšiu masku, pod ktorou som sa čoraz viac dusila. Masku silnej ženy. Ženy, ktorá všetko zvládne, usmieva sa aj vtedy, keď sa jej vnútri všetko rúca, a nenechá si ublížiť.
Reštart v duši nevznikol v kancelárii pri káve nad biznis plánom. Nevznikol preto, že by som si jedného dňa povedala, že idem vybudovať projekt.
Začal sa rodiť v tichu mojej domácej pracovni. V období, keď sa mi rozpadol pôvodný zámer, keď som po výpovedi zostala stáť akoby vo vzduchu a nevedela, čo bude ďalej.
A najmä v noci, keď som už nevládala predstierať, že som v poriadku.
Vtedy som si naplno uvedomila, že nie som jediná žena, ktorá zažila ponižovanie, spochybňovanie a tichú formu násilia v pracovnom prostredí. Uvedomila som si aj niečo bolestivé: že o téme šikana u dospelých sa málo rozpráva. A taktiež to, že ľudia, ktorí zraňujú, často ostanú na svojom mieste, kým ten, kto sa ozve, odchádza s následkami.
Ja som neprišla len o prácu.
Prišla som aj o kus seba.
O dôveru v seba, pokoj a istotu, že veci robím dobre.
Maska, ktorá dusí
Dlhé roky som verila, že sila znamená vydržať.
Že ak budem dosť výkonná, spoľahlivá a odolná, nikto si nevšimne, ako veľmi sa vnútri strácam.
Šikana v práci je zákerná práve tým, že často nepríde ako otvorený útok. Neudrie ťa naraz. Prichádza pomaly. V poznámkach, ktoré ťa zmenšujú. V spochybňovaní tvojej hodnoty. V ignorovaní tvojich potrieb. Vo vetách, ktoré sa tvária nevinne, ale zostanú v tebe dlho.
„Si precitlivená.“
To slovo počujem dodnes.
A počujem aj odpoveď mojej nadriadenej, keď som sa jej pri poslednom podaní ruky spýtala, čo by mi povedala, keby sme boli kamarátky a ja by som jej pri káve opísala, čo zažívam.
Povedala mi:
„Povedala by som ti, že sa máš čo najrýchlejšie zbaliť a odísť.“
Potom dodala, že nie sme kamarátky, ona musí hájiť firmu a s mojou okamžitou výpoveďou má zásadný problém.
Navonok som pôsobila ako „raketa“. Robila som veci načas, pracovala som po pracovnej dobe, keď trebalo potiahnúť tak aj doma po nociach, či cez víkendy. Riešila krízy, bola som tá, na ktorú sa dalo spoľahnúť ak čokoľvek treba pomôť, ukázať, niekoho naučiť.
Ale vo vnútri som sa pomaly rozpadala.
Moje telo začalo hovoriť skôr, než som si to dokázala priznať. Bolesť na hrudi. Nespavosť. Neustály pocit ohrozenia. Vyhýbanie sa ľuďom, s ktorými som mala spolupracovať. Odkladanie úloh, ktoré som predtým zvládala bez problémov.
Stratila som kompas.
Stratila som kontakt so svojimi potrebami, so svojou radosťou, so svojou dôstojnosťou.
A najťažšie na tom bolo ticho.
Ticho sĺz, ktoré som skrývala.
Ticho, v ktorom som sa sama sebe vzďaľovala.
Bod zlomu
Bola to scéna ako z filmu, bolo to náhle intuitívne rozhodnutie.
Bol to tichý moment, v ktorom som si uvedomila, že ak sa nezastavím, stratím samu seba úplne.
Prestala som bojovať o uznanie ľudí, ktorí ma nikdy nemali v úcte. A začala som bojovať o to, aby som sa k sebe vôbec ešte dokázala vrátiť.
Prvé dni boli ťažké.
Plné sĺz, bolesti a pochybností.
Boli to dni, keď som nevidela dôvod vstávať z postele. Keď som nemala chuť jesť, nemala som energiu niekam patriť ani hľadať smer.
A potom som po čase zobrala do rúk farby.
Nie preto, že by som chcela vytvoriť niečo pekné.
Nie preto, že by som chcela byť produktívna a mať ďalší obraz v osobnej galérií nášho domu.
Potrebovala som len niekam uložiť tú zlosť, ten chaos, ktorý som mala v sebe.
Každý ťah štetca, každá škvrna na papieri, každá farba, ktorú som si vybrala, bola tichým rozhovorom so mnou samou.
Zrazu som nemusela nič vysvetľovať. Nemusela som sa obhajovať. Nemusela som hľadať správne slová.
Farby ma prijali takú, aká som bola. Unavenú. Zranenú. Stratenú. A predsa stále živú.
Priestor pre tvoje „dosť“
Práve z tohto ticha a z tohto návratu vznikol Reštart v duši.
Nie ako projekt, ktorý sľubuje zázraky.
Nie ako miesto, kde ti niekto povie, ako máš žiť.
Ale ako priestor pre ženy, ktoré vedia, aké to je, keď sa zo sily stane väzenie.
Pre ženy, ktoré sa niekde po ceste stratili.
Pre ženy, ktorých dôstojnosť bola pošliapaná.
Pre ženy, ktoré sú unavené z toho, že musia stále všetko zvládať.
Je to priestor, kde nemusíš byť hotová, silná ani usporiadaná.
Môžeš prísť unavená, tichá, zmätená.
Aj to stačí.
Reštart v duši je pre mňa tichý rozhovor. Je to miesto, kde sa netlačí na výkon, ale vytvára sa priestor. Priestor pre farby, symboly, zastavenie, reflexiu a návrat k sebe.
Nie som terapeutka, ktorá ti povie, čo máš robiť.
Som žena, ktorá si prešla obdobím, v ktorom sa jej rozpadol vnútorný svet. A práve preto viem, aké dôležité je mať miesto, kde nemusíš nič predstierať.
Ak cítiš, že už nevládzeš ďalej bežať v tom istom kolobehu, možno je toto miesto, kde sa môžeš na chvíľu zastaviť.
Bez tlaku, dokazovania a masky.
Zrnko na záver
Niektoré priestory nevzniknú z ambície.
Vzniknú z miesta, ktoré bolelo tak dlho, až sa z neho pomaly stane nový začiatok.
Reštart v duši vznikol práve odtiaľ.
